Z histórie Lučenca

Lučenec je kultúrnym, hospodárskym strediskom Novohradu a prirodzeným geografickým centrom Južnej časti stredného Slovenska. Územie okolia Lučenca bolo obývané už v dobe kamennej i bronzovej. Lučenec (názov od riečky) vznikol zo starej slovenskej osady.  Údajne prvá (neoverená) správa o Lučenci - postavenie kaplnky Lambertom na počesť Blahoslavenej Panny Márie - pochádza z roku 1128. Katolícka cirkevná správa a kláštor v Lučenci - Opatovej sa spomína od roku 1190. Cisterciátsky kláštor Valis lucida okrem náboženskej plnil aj hospodárske funkcie. Kláštor mal pozdvihnúť poľnohospodárstvo a kolonizovať riedko osídlený kraj okolo horného Ipľa.

   Pôvodná osada Lučenec bola na lokalite Eb hát (Psí chrbát) medzi Vidinou a Opatovou.  Prvá listinná zmienka (dokument) o Lučenci pochádza z 3. augusta 1247. V Listine kráľa Bela IV. sa Lučenec uvádza ako Luchunch.     V roku 1442 Lučenec ovládli Jiskrovci (bývalí husitskí vojaci z Čiech a Moravy), ktorí v Lučenci - Opatovej (na Kráľovskom vŕšku) zriadili z kláštora pevnosť (veliteľom bol Matej z Kněžíc). 7.septembra 1451 sa tu odohrala známa bitka pri Lučenci. Vojsko Jana Jiskru (vyše 4000 bojovníkov) a obrancovia Lučenskej pevnosti (do 500 bojovníkov) lepšou bojovou taktikou porazili vyše 16000 armádu Jána Hunyadiho. Jiskra sa zmocnil celého gubernátorského tábora a prenechal ho vojakom ako korisť.   Na listine z roku 1502 je údajne symbolický erb mesta Lučenec - pelikán kŕmiaci vlastnou krvou tri mláďatá a názov mesta uvedený ako Losoncz.

Po roku 1554 Lučenec obsadili na takmer 40 rokov Turci. Turecký beg začas býval v Lučenci v bašte kaštieľa (castellum) vedľa kostola na dnešnej Begovej ulici.

Na rozvoj mesta nepriaznivo vplývali vojny s Turkami a stavovské povstania. Mesto bolo dvakrát vypálené. Prvý raz vojskami Gabriela Betlena (3. 11. 1622) a druhý raz cárskou ruskou armádou (8. - 9. augusta 1849), kedy mesto úplne vyhorelo a nezachovali sa skoro žiadne budovy.